Jedlý
Nastavte polohu, aby sa zobrazili údaje pre váš región.










Tanečnica poľná je drobná huba s klobúkom s priemerom 2 – 5 cm, spočiatku klenutým, neskôr plochým s tupým hrboľom. Pokožka je hladká, bledo okrová alebo hrdzavobéžová, za sucha blednúca. Lupene má riedke, hrubé, belavo krémové a voľné. Hlúbik dosahuje 4 – 7 cm, je štíhly, svetlý a neobyčajne pružný i lykovitý, ťažko odtrhnuteľný. Tenká, belavá dužina nemení na reze farbu a vyznačuje sa jemnou, sladkastou chuťou a príjemnou, špecifickou arómou sena.
Rozpoznávanie, biotop a najdôležitejšie rozdiely.
Hubár
Stavba plodnice
- Typ stavby plodnice
- Typ stavby plodnice: Klobúk, hlúbik.
- Farba mycélia na báze plodnice
- Farba mycélia na báze plodnice: biely.
Klobúk
- Tvar klobúka
- pri mladých plodniciach: Tvar klobúka: polguľovitý alebo takmer kužeľovitý.
pri zrelých plodniciach: Tvar klobúka: plochý.
pri mladých plodniciach: Tvar klobúka: zvonkovitý.
pri zrelých plodniciach: Tvar klobúka: vypuklý. - Reliéf povrchu klobúka
- Reliéf povrchu klobúka: hladký.
- Pokryv klobúka
- Pokryv klobúka: holá.
- Lesk povrchu klobúka
- za mokra: Lesk povrchu klobúka: lesklý.
- Farba klobúka
- za mokra: Farba klobúka: hnedkastý.
Farba klobúka: plavý.
Farba klobúka: červenkastý.
za mokra: Farba klobúka: červenkastookrový.
Farba klobúka: biely.
Farba klobúka: krémový.
za mokra: Farba klobúka: okrový.
za sucha: Farba klobúka: bledookrový.
za sucha: Farba klobúka: mäsovo sfarbená. - Usporiadanie okraja
- pri mladých plodniciach: Usporiadanie okraja: podvinutý.
pri zrelých plodniciach: Usporiadanie okraja: rovný.
pri zrelých plodniciach: Usporiadanie okraja: ohnutý nahor. - Obrys okraja klobúka
- pri starých plodniciach: Obrys okraja klobúka: zvlnený.
- Reliéf povrchu okraja klobúka
- Reliéf povrchu okraja klobúka: brázditý.
- Priemer klobúka
- Priemer klobúka je 10–80 mm.
- Stred klobúka
- Stred klobúka: s výrazným hrboľom.
- Hygrofánnosť klobúka
- Hygrofánnosť klobúka: hygrofánny.
Spodná strana klobúka
- Typ hymenoforu
- Typ hymenoforu: lupene.
Lupene pri hlúbiku
- Pripojenie hymenoforu k hlúbiku
- Pripojenie hymenoforu k hlúbiku: prirastený k hlúbiku (lupene).
Pripojenie hymenoforu k hlúbiku: voľný od hlúbika (lupene). - Profil hymenoforu pri hlúbiku
- Profil hymenoforu pri hlúbiku: vykrojený pri hlúbiku (lupene).
- Celkový profil lupeňa
- Celkový profil lupeňa: bruchatý (lupene).
- Farba hymenoforu
- Farba hymenoforu: plavá.
Farba hymenoforu: okrová.
Farba hymenoforu: biely.
Farba hymenoforu: belavá. - Počet celých lupieňov
- Počet celých lupieňov: 20–28.
- Rozostup lupeňov
- Rozostup lupeňov: riedko usporiadané.
Rozostup lupeňov: pomerne riedke. - Hrúbka lupeňov
- Hrúbka lupeňov: hrubý.
- Výška lupeňov
- Výška lupeňov: do 6 mm.
- Prítomnosť krátkych lupeňov
- Prítomnosť krátkych lupeňov: prítomný.
- Počet dĺžkových radov lupienkov
- Počet dĺžkových radov lupienkov: 1–5.
Hlúbik a báza
- Tvar hlúbika
- Tvar hlúbika: valcovitý.
- Farba hlúbika
- Farba hlúbika: svetlohnedá alebo belavá.
Farba hlúbika: belavá. - Reliéf povrchu hlúbika
- Reliéf povrchu hlúbika: hladký.
- Pokryv povrchu hlúbika
- pri mladých plodniciach: Pokryv povrchu hlúbika: Plstnatá.
pri zrelých plodniciach: Pokryv povrchu hlúbika: holá.
Pokryv povrchu hlúbika: ochlpená (pri báze hlúbika). - Vnútro hlúbika
- Vnútro hlúbika: plný.
- Konzistencia hlúbika
- Konzistencia hlúbika: vláknitý a odolný proti roztrhnutiu.
- Dĺžka hlúbika
- Dĺžka hlúbika: 12–80 mm.
- Priemer hlúbika
- Priemer hlúbika: 1,5–6 mm.
Prsteň
- Prítomnosť prsteňa
- Prítomnosť prsteňa: bez prsteňa.
- Pošva
- Pošva: neprítomný.
Dužina
- Farba dužiny
- Farba dužiny: belavá.
Farba dužiny: biely. - Pevnosť dužiny
- Pevnosť dužiny: pevný.
- Chuť dužiny
- Chuť dužiny: príjemný, slabý.
- Odolnosť dužiny proti zlomeniu alebo roztrhnutiu
- Odolnosť dužiny proti zlomeniu alebo roztrhnutiu: odolný proti zlomeniu alebo roztrhnutiu.
- Pružnosť dužiny
- Pružnosť dužiny: pružný.
- Typ konzistencie dužiny
- Typ konzistencie dužiny: chrupkovitý.
- Vôňa dužiny
- Vôňa dužiny: hubový.
Vôňa dužiny: orechový, slabý.
Vôňa dužiny: nevýrazný.
Vôňa dužiny: príjemný. - Trieda hrúbky dužiny
- Trieda hrúbky dužiny: hrubý.
Kde a kedy rastie
- Stanovište
- Stanovište: lúka.
Stanovište: pasienok.
Stanovište: park.
Stanovište: ovocný sad.
Stanovište: záhrada.
Stanovište: okraj cesty.
Stanovište: okraj lesa. - Spôsob rastu plodníc
- Spôsob rastu plodníc: v skupinách.
Spôsob rastu plodníc: v kruhoch.
Spôsob rastu plodníc: v oblúkoch.
Spôsob rastu plodníc: v radoch.
Spôsob rastu plodníc: roztrúsené skupiny.
Spôsob rastu plodníc: v trsoch. - Obdobie rastu
- Plodnice sa objavujú od mája do októbra.
- Oblasť výskytu
- Potwierdzono występowanie w Polsce.
Jedlosť a kuchyňa
- Jedlosť
- Jedlý
Právo
- Ochrana
- V Poľsku nepodlieha druhovej ochrane.
- Predaj
- V Poľsku je povolený na predaj a výrobu hubových výrobkov.
Možnosť zámeny
Mycena pura
Hlavné rozdiely
Tanečnica poľná (Marasmius oreades) sa vyznačuje inou farbou a stavbou klobúka, výrazne redšími lupeňmi s odlišnou štruktúrou, pružnejším, tvrdým hlúbikom a úplnou absenciou reďkovkového zápachu.
FAQ
Je hlúbik tanečnice poľnej vhodný na konzumáciu?
Hlúbik tanečnice je lykovitý, tvrdý a nestráviteľný, preto nie je vhodný na jedenie. Počas zberu alebo v kuchyni ho treba odrezať a využiť výhradne jemné klobúky.
S akými jedovatými druhmi si možno túto hubu pomýliť?
Najnebezpečnejšia je zámena so smrteľne jedovatou strmuľkou jedovatou a strmuľkou vybielenou. Rastú v tráve a v nich obsiahnutý silný muskarín predstavuje priame ohrozenie života.
Ako odlíšiť tanečnicu poľnú od jedovatej strmuľky?
Tanečnica má riedke, hrubé lupene, ktoré sú pri hlúbiku voľné, a ohybný, nelámavý hlúbik. Jedovaté strmuľky majú husté lupene zbiehajúce na hlúbik, ktorý sa navyše veľmi ľahko láme.
Čo sú takzvané čarodejné kruhy, ktoré tento druh vytvára?
Čarodejné kruhy sú kruhové zoskupenia plodníc vzniknuté rovnomerným, odstredivým rastom podzemného podhubia. V zóne jeho vývoja tráva odumiera a na okraji sa stáva tmavozelenou.
Aké kulinárske vlastnosti vykazuje tanečnica po usušení?
Vďaka trehalóze dokonale znáša sušenie. Po namočení do vody napučí a bleskovo získa späť pôvodnú pružnosť. Zomletá na prášok predstavuje skvelé prírodné korenie umami.
V ktorých mesiacoch možno zbierať plodnice tanečnice?
Plodnice vyrastajú od mája do novembra. Najhojnejšie sa objavujú od júna do septembra, najmä po výdatných dažďoch prerušujúcich letné bezdažďové obdobia horúčav.
V akých biotopoch najčastejšie rastie tento druh?
Je to druh otvorených priestranstiev, ktorý sa nevyskytuje v hĺbke lesov. Osídľuje slnečné lúky, pastviny, okraje ciest a medze, ako aj mestské trávniky v parkoch, parčíkoch a záhradách.
Do akých jedál je najlepšie využiť tanečnicu?
Klobúky sú výborné do aromatických polievok, krémových omáčok, praženice a omeliet. Skvele sa hodia k mäsu a usušené a zomleté na jemný prach slúžia ako výborné korenie umami.
Prečo je hlúbik tejto huby taký odolný voči krúteniu?
Výnimočná pružnosť hlúbika vyplýva z pevnej stavby husto prepletených, hrubostenných hýf. Táto štruktúra účinne chráni hubu pred zlomením vetrom alebo pošliapaním.
Odkiaľ pochádza charakteristická mandľová vôňa tanečnice?
Za túto arómu zodpovedá prchavý benzaldehyd, a nie mylne uvádzaný kyanovodík. Hoci huba v obrannom procese uvoľňuje stopovú kyselinu kyanovodíkovú, práve tento aldehyd dodáva vôňu horkých mandlí.
Nadšenec
Názvy a história
- Obowiązująca nazwa krajowa
- Twardzioszek przydrożny
- Obowiązująca nazwa taksonomiczna
- Marasmius oreades
Pozorovania doma
Výtrusný prach
- Potrebný materiál
- čerstvý, zrelý klobúk, list papiera, pohár alebo miska, voda
- Čas
- 2–24 h
- Postup
- Položte klobúk spodnou stranou na papier.
- Pridajte kvapku vody na vrch a prikryte.
- Po 2–24 hodinách klobúk zdvihnite a prezrite si odtlačok.
Čo hľadať
- Farba výtrusného prachu
- Farba výtrusného prachu: biely.
Pod mikroskopom
- Potrebný materiál
- svetelný mikroskop, podložné a krycie sklíčko, ihla, voda, výtrusy z výtrusného prachu
- Postup
- Ihlicou preneste malé množstvo výtrusného prachu na sklíčko.
- Pridajte kvapku vody, prikryte krycím sklíčkom a pozorujte výtrusy.
Čo hľadať
- Tvar výtrusu
- Tvar výtrusu: elipsoidný. Tvar výtrusu: kvapkovitý. Tvar výtrusu: vretenovito elipsoidný. Tvar výtrusu: vretenovito elipsoidný. Tvar výtrusu: citrónovitý. Tvar výtrusu: obrátene vajcovitý. Tvar výtrusu: vajcovitý. Tvar výtrusu: takmer guľovitý (zriedka).
- Povrch výtrusu
- Povrch výtrusu: hladký. Povrch výtrusu: hladký. Povrch výtrusu: hladký.
- Rozmery výtrusu
- Dĺžka 6,3–10 µm, šírka 3,5–6 µm.
Rozmery porovnávajte až po kalibrácii mierky mikroskopu.
Ekológia a rozšírenie
- Spôsob výživy
- Spôsob výživy: saprotrofný.
Nekulinárske využitie
Klobúky tanečnice sú vynikajúcou kulinárskou surovinou, ideálnou do aromatických polievok, smotanových omáčok, praženice a mäsových plniek. Táto huba sa výborne hodí na sušenie vďaka vysokému obsahu trehalózy – po zaliatí vodou napučí a takmer úplne získa pôvodnú čerstvosť, pružnosť a konzistenciu. Sušené klobúky rozomleté na prášok predstavujú skvelé prírodné korenie, ktoré obohacuje jedlá o hlbokú chuť umami. Cení sa aj v modernej rastlinnej kuchyni.
História a kultúra
Tanečnica poľná už po stáročia fascinovala európsky folklór vytváraním veľkolepých, pravidelných kruhov podhubia, nazývaných čarodejné kruhy. V dávnych ľudových vereniach sa považovali za miesta nočných tancov elfov alebo sabatov čarodejníc, pričom vstup do nich hrozil urieknutím alebo stratou rozumu. V poľskej tradícii získala táto huba mnoho pestrých ľudových názvov, ako tanecznica, podróżka či majówka, ktoré odrážajú jej stanovištia a dávne zvyky.
Jedlosť a bezpečnosť
Je to cenená jedlá huba s vynikajúcimi chuťovými vlastnosťami, no kulinársky sa zbierajú výhradne klobúky. Hlúbiky sú tvrdé, silne lykovité a nestráviteľné, preto ich treba odstraňovať. Zber tanečnice si vyžaduje opatrnosť z dôvodu rizika zámeny so smrteľne jedovatými strmuľkami, ako je strmuľka jedovatá či strmuľka vybielená. Obsahujú smrteľne nebezpečný muskarín. Hlavným rozlišovacím znakom sú lupene: tanečnica ich má riedke a voľné, kým strmuľky husté a zbiehavé.
Biotop a výskyt
Tento druh je bežným saprotrofom, ktorý sa vyskytuje hojne na otvorených priestranstvách mimo súvislých lesných porastov. Osídľuje lúky, pastviny, okraje ciest, medze, parkové čistiny a udržiavané mestské trávniky. Plodnice sa objavujú hromadne od mája do novembra a vyrastajú vo vlnách po teplých, výdatných dažďoch. Vytvára charakteristické, rozsiahle čarodejné kruhy, v ktorých odumierajúca tráva kontrastuje so sviežou zeleňou. Podzemné podhubie dokáže prežiť v pôde mnoho rokov.
Bádateľ
Jedlosť a kuchyňa
Ustalenia źródłowe: jadalność, spożycie i wykorzystanie
- Jedlosť
- Jedlý — źródło oznaczenia
Česká mykologická společnost, Marasmius oreades — špička obecná. Atlas gatunków, odczyt 28.10.2026. · Kuchyňské využití: source author describes the species as edible; not a statement about identification of a collected specimen.
Vedecké názvy a taxonómia
- Platný vedecký názov
Marasmius oreades
Aktualną, zaakceptowaną nazwą taksonomiczną gatunku jest Marasmius oreades (Bolton) Fr. (1836). Nazwa ta bazuje na bazonimie Agaricus oreades opisanym przez Jamesa Boltona w 1792 roku. W historii badań mykologicznych takson bywał przenoszony do innych rodzajów, co wygenerowało synonimy homotypowe, takie jak Collybia oreades (Bolton) P. Kumm. (1871) oraz Scorteus oreades (Bolton) Earle (1909).
[11] [10] [12]Jako synonimy historyczne podawane są również Agaricus coriaceus Lightf. (1777), Agaricus pratensis Huds. (1778), Gymnopus pratensis Gray (1821), Pleurotus caryophylleus (Schaeff.) Sacc. (1887) oraz Marasmius caryophylleus (1889).
[20]- Zakres ujęcia taksonomicznego
Wpis katalogowy Marasmius oreades (Bolton) Fr., zgodny z dokładnym zaakceptowanym dopasowaniem GBIF2537250. Zachowano zakresy poszczególnych atlasów, badań i materiałów; dawnych ujęć taksonomicznych i różnych populacji nie uznano za niezależne potwierdzenia wszystkich cech.
[5] [1]
Laboratórna diagnostika
Dane ustrukturyzowane
Bazídiá
Hymeniálne cystidy
- Prítomnosť cystíd v hyméniu
- Prítomnosť cystíd v hyméniu: neprítomný. [6]
Ostatné laboratórne znaky
Pokožka klobúka
- Dĺžka koncovej bunky pokožky klobúka
- Dĺžka koncovej bunky pokožky klobúka: 15–39 µm. [6]
- Tvar koncovej bunky pokožky klobúka
- Tvar koncovej bunky pokožky klobúka: kyjakovitý. [8]
Tvar koncovej bunky pokožky klobúka: valcovitý. [8]
Tvar koncovej bunky pokožky klobúka: kyjakovitý. [6]
Tvar koncovej bunky pokožky klobúka: valcovitý. [6] - Šírka koncovej bunky pokožky klobúka
- Šírka koncovej bunky pokožky klobúka: 3–18 µm. [6]
Výtrusy
Pokožka hlúbika
- Šírka hýf pokožky hlúbika
- Šírka hýf pokožky hlúbika: 3–8,5 µm. [6]
Dužina hymenofóru
- Šírka hýf trámy
- Šírka hýf trámy: 2–5,5 µm. [6]
Materiál a metódy výskumu
Chĺpky na povrchu hlúbika
Materiał: Opis Gilliam (1976) dotyczy włosków powierzchni trzonu. Podany zakres szerokości jest częścią opisu gatunku; źródło nie przypisuje go konkretnej kolekcji ani okazowi.
Metoda: Ogólna metodyka monografii obejmuje badanie skrawków w 2% KOH i odczynniku Melzera, a świeżego materiału także w wodzie. Autor nie przypisuje konkretnego preparatu ani powiększenia pomiarom włosków trzonu.
Zakres interpretacji: Źródło podaje szerokość włosków do 12 mikrometrów, bez liczebności pomiarów. Podpis ryciny 16 i wykaz kolekcji nie ustalają liczby zmierzonych włosków ani okazów. Włoski trzonu pozostają odrębną strukturą od strzępek jego skórki.
[6]- Výsledky zaznamenané v zdrojoch — Dĺžka výtrusu
- Materiał badania: Monograficzny opis gatunkowy oparty na wielu okazach; źródło nie wskazuje konkretnego okazu ani próbki dla podanych wymiarów. 7–10 µm (skrajnie od 6,3 µm) [6]
7–10 µm [8] [2]
7–9 µm [7] - Výsledky zaznamenané v zdrojoch — Šírka výtrusu
- 4–6 µm [2] [8]
Materiał badania: Monograficzny opis gatunkowy oparty na wielu okazach; źródło nie wskazuje konkretnego okazu ani próbki dla podanych wymiarów. 3,5–6 µm [6]
4–5 µm [7]
Metody i zapisy źródłowe — Monograficzny opis gatunkowy oparty na wielu okazach; źródło nie wskazuje konkretnego okazu ani próbki dla podanych wymiarów.
Pochodzenie materiału: Kolekcje zbadane pochodzą z wielu krajów; źródło nie przypisuje pomiarów mikroskopowych do kraju ani pojedynczej kolekcji..
Długość podstawki; Szerokość podstawki — zapis źródłowy: „33-45 X 5.5-8.5 µm” [6]
Kształt podstawki — zapis źródłowy: „subclavate to clavate” [6]
Szerokość strzępek kontekstu — zapis źródłowy: „TRAMAL HYPHAE interwoven and up to 14 µm in the pileus” [6]
Obecność cystyd w hymenium — zapis źródłowy: „HYMENIAL CYSTIDIA lacking.” [6]
Szerokość strzępek tramy — zapis źródłowy: „parallel-interwoven, uninflated, and 2-5.5 µm broad in the lamellae” [6]
Długość komórki końcowej skórki kapelusza; Szerokość komórki końcowej skórki kapelusza — zapis źródłowy: „cells 15-39 X 3-8(-18) µm” [6]
Kształt komórki końcowej skórki kapelusza — zapis źródłowy: „clavate” [6]
Kształt komórki końcowej skórki kapelusza — zapis źródłowy: „cylindric” [6]
Długość zarodnika; Szerokość zarodnika — zapis źródłowy: „(6.3-)7.0-10.0 X 3.5-6.0 µm” [6]
Kształt zarodnika — zapis źródłowy: „fusoid-elliptic” [6]
Kształt zarodnika — zapis źródłowy: „lemon-shaped” [6]
Kształt zarodnika — zapis źródłowy: „obovate” [6]
Kształt zarodnika — zapis źródłowy: „ovate” [6]
Kształt zarodnika — zapis źródłowy: „rarely subglobose” [6]
Szerokość strzępki wewnętrznej tramy trzonu; Szerokość strzępek skórki trzonu — zapis źródłowy: „SURFACE AND TRAMAL HYPHAE 3-8.5 µm broad” [6]
Metody i zapisy źródłowe — Atlasowy opis mikroskopowy; indywidualny owocnik/próbka pomiarowa niepodane.
Kształt komórki końcowej skórki kapelusza — zapis źródłowy: „Pileipellis hymeniform; terminal elements clavate, pyriform, cylindric or somewhat irregular.” [8]
Długość zarodnika; Kształt zarodnika; Powierzchnia zarodnika; Szerokość zarodnika — zapis źródłowy: „Spores 7-10 x 4-6 µ; smooth; fusoid-ellipsoid; inamyloid.” [8]
Metody i zapisy źródłowe — Atlasowy opis mikroskopowy; indywidualny owocnik/próbka niepodane.
Barwa zarodnika w mikroskopie; Długość zarodnika; Kształt zarodnika; Powierzchnia zarodnika; Szerokość zarodnika — zapis źródłowy: „Zarodniki elipsoidalne, z dzióbkiem, bocznie spłaszczone, gładkie, bezbarwne, nieamyloidalne, 7–9 × 4–5 µm.” [7]
Metody i zapisy źródłowe — Atlasowy opis mikroskopowy; indywidualny owocnik/próbka niepodane.
Barwa zarodnika w mikroskopie; Długość zarodnika; Kształt zarodnika; Powierzchnia zarodnika; Szerokość zarodnika — zapis źródłowy: „Výtrusy jsou kapkovité, 7–10 x 4–6 µm, průsvitné, hladké, neamyloidní.” [2]
Gilliam 1976: anatomický opis a materiál
Metody monografii: Opis makroskopowy oparto zasadniczo na świeżym materiale. W mikroskopii stosowano 2% KOH i odczynnik Melzera, a przy świeżych skrawkach także wodę; wykonywano przekroje kapelusza z blaszkami i podłużne przekroje trzonu. Są to metody monografii, bez przypisania jednego medium do kształtu lub wymiaru komórek.
Kolekcje i rycina: Lista na s. 46 obejmuje 57 kolekcji z podanymi oznaczeniami. Rycina 16 jest podpisana Gilliam 752; lista osobno zawiera Ontario: Kelly 752. Nie utożsamiono tych materiałów. W monografii nieoznaczone osobnym skrótem zbiory przypisano do zielnika Uniwersytetu Michigan; ta reguła nie tworzy niepodanego numeru akcesji.
Zakres mikrometrii: Wymiary zarodników, podstawek, strzępek poszczególnych części oraz komórek skórki zachowano jako wyniki opisu gatunkowego. Autor nie podaje dla nich liczebności próby ani przypisania do jednego okazu. Grubość miąższu kapelusza do 6,5 mm jest odrębna od szerokości strzępek; nie wpisano jej do pola mikroskopowej warstwy pod skórką.
[6]Filer 1965: inokulácia tráv a určenie materiálu
Izolaty: Badano cztery kultury oznaczone jako M. oreades: pierwszą z owocników koło Tacoma, drugą i trzecią z około 200 izolacji z owocników w czterech miastach stanu Washington oraz czwartą z trzonu, dostarczoną z Berkeley. Publikacja nie podaje numeru vouchera ani akcesji kultur.
Doświadczenie: Inokulowano siewki Poa pratensis, Festuca rubra i Agrostis tenuis w probówkach z perlitem i zmodyfikowaną pożywką Murraya. Stosowano krążki kultur o średnicy 9 mm; badano reizolację oraz skrawki histologiczne. Kultury odzyskano z korzeni trzech traw, a autor opisał ich silne uszkodzenie lub obumarcie.
Korzenie terenowe: W korzeniach pobranych z gleby czarcich kręgów znaleziono strzępki podstawczaków. Samo badanie tych korzeni nie pozwoliło autorowi dowieść, że należały do M. oreades. Wyniku inokulacji czystymi kulturami nie użyto do usunięcia tego terenowego ograniczenia identyfikacji.
[16]Pôvod prehľadu Grzybarium
Agregat GBIF: Widok Grzybarium opisuje 418 stwierdzeń z 16 województw jako agregat GBIF według stanu 26.10.2026 i odsyła do tej bazy. W odczytanym widoku nie udostępnia własnej tabeli indywidualnych rekordów. Nie jest to drugie niezależne potwierdzenie obok danych GBIF ani podstawa do utworzenia 418 kolekcji Grzybarium.
[18]Blenis 2004: hranice dostupného materiálu
Abstrakt: Abstrakt relacjonuje pomiary przy dwóch kręgach w pięciu terminach oraz doświadczenie z siedmioma grzybami i czterema trawami. Porównano progi EC50 dla wzrostu z poziomami cyjanku w roztworze glebowym. Pełna lista gatunków, lokalizacja i szczegółowe protokoły nie były dostępne w odczytanym zakresie; wydawca wymaga dostępu abonenta lub zakupu.
[19] [15]Overenie výskytu — rozsah a obmedzenia
Rozsah spracovania
Pred dokončením treba záznam doplniť alebo preveriť.
- Zaznamenané údaje zo zdrojov čakajú na posúdenie.
- Nové zdroje si vyžadujú preverenie informácií zistených pri kontrole.
Informácie čakajúce na rozhodnutie: 25
Právny základ a rozsah hodnotenia
Predpisy pre lokalitu: Poľsko
Najdôležitejšie látky a ich účinok
W badaniach glebowych nad dwoma czarcimi kołami wykazano, że stężenie cyjanku w roztworze glebowym zmienia się wraz z odległością od frontu owocnikowania. W strefie do 25 cm od frontu stężenia cyjanku silnie hamowały wzrost korzeni badanych traw i rozwój niektórych grzybów glebowych, natomiast w odległości 50–60 cm stężenie cyjanku w roztworze glebowym wyraźnie spadało w wyniku obniżenia bezwzględnej ilości związku oraz wzrostu wilgotności gleby.
Do sekwencjonowania genomu referencyjnego wykorzystano 95 monokariotycznych kultur wyizolowanych z pojedynczych bazydiospor pochodzących z czterech owocników jednego kręgu w Uppsali w Szwecji (59°51′27,3″N, 17°34′19,2″E). Monokariotyczny stan kultur potwierdzono brakiem sprzążek na strzępkach; zarodniki kiełkowały na pożywce PDA, po czym biomasę namnażano w płynnej pożywce słodowej.
[21]Sekwencjonowanie 95 izolatów potomnych przeprowadzono na platformie Illumina HiSeq X (odczyty parowane 2 × 151 pz, biblioteki Nextera XT). Dla referencyjnego izolatu monokariotycznego 03SP1 przygotowano biblioteki 10X Chromium, sekwencjonowanie długimi odczytami PacBio RSII (8 komórek SMRT, chemia C4/P6) oraz Oxford Nanopore (LSK108/R9.4 i LSK308/R9.5). Transkryptom zsekwencjonowano na platformie HiSeq 2500 v4 z bibliotek kierunkowych NEBNext Ultra RNA.
[21]Sekwencję genomu złożono przy użyciu oprogramowania Canu 1.7, po czym poddano rusztowaniu i korekcie narzędziami Tigmint, ARBitR i LR Gapcloser oraz polerowaniu z użyciem HyPo i Pilon. Mapę sprzężeń skonstruowano w oparciu o 141 011 markerów z progiem LOD równym 20, uzyskując 11 grup sprzężeń o łącznej długości genetycznej 1226 cM (średnio 111 cM na grupę).
[21]Całkowita długość złożonego genomu wynosi 44 372 355 par zasad. Do 11 grup sprzężeń przypisano 43 635 136 pz (około 98% sekwencji), a pozostałe 737 219 pz tworzy 21 niezakotwiczonych rusztowań (scaffoldów). Genom mitochondrialny liczy 66 224 pz. W złożeniu odnotowano 22 luki; 7 głównych rusztowań zawiera motywy telomerowe na obu końcach, a 4 rusztowania na jednym końcu.
[21]W adnotacji genomu referencyjnego Marasmius oreades zidentyfikowano 13 891 genów oraz 15 053 modele mRNA. Regiony genowe obejmują 24 614 704 pz (około 55,5% genomu), średnia długość genu wynosi 1772 pz, a pojedynczy transkrypt mRNA zawiera przeciętnie 6 eksonów. Domeny białkowe Pfam przypisano do 8222 modeli mRNA (około 55%).
[21]Elementy powtarzalne stanowią 9 685 063 pz, co odpowiada 21,8% genomu. Około 14% stanowią retrotranspozony LTR, a około 6% transpozony DNA (głównie z rodzin KDZ i Plavaka). Analizę powtórzeń przeprowadzono programami RepeatModeler 2.0.1 z modułem LTRStruct oraz RepeatMasker z weryfikacją sekwencji flankujących i duplikacji miejsc insercji.
[21]Ocena kompletności złożenia genomu oraz zestawu białek w programie BUSCO v2.0.1 w oparciu o zestaw referencyjny basidiomycota_odb9 (1335 ortologów) wykazała 98,5% kompletnych i fragmentarycznych genów ortologicznych. Dane sekwencyjne zdeponowano pod identyfikatorami PRJNA702659, Maror2/JAFLEJ000000000, PRJNA525964 oraz Dryad 10.5061/dryad.000000034.
[21]W badaniach nad mechanizmem formowania czarcich kół w Berthåga koło Uppsali analizowano dwa kręgi o średnicy około 330 cm i 220 cm (59°51′30″N, 17°34′40″E), o szerokości strefy owocnikowania wynoszącej około 60 cm. Pobrano transekty glebowe (24 i 20 próbek) do głębokości 5 cm poniżej systemu korzeniowego traw, obejmujące strefę zewnętrzną, front owocnikowania oraz wnętrze pierścienia.
[24]W doświadczeniu transplantacyjnym przenoszono bloki darni o wymiarach 30 × 70 × 10 cm w obrębie kręgu oraz poza jego strefę w różnych kombinacjach orientacji i położenia (układy T1–T6). Ponowną ocenę wzrostu grzybni przeprowadzono po około 14 miesiącach.
[24]Analiza metagenomowa DNA wyekstrahowanego z próbek gleby (sekwencjonowanie NovaSeq X Plus PE150) i zmapowanego do referencyjnego genomu Marasmius oreades potwierdziła dikariotyczny charakter grzybni w terenie, na co wskazywała obecność dwóch alleli locus HD1/HD2 w każdym kręgu oraz frekwencje alleli na poziomie około 0,5.
[24]W eksperymencie z przeszczepami darni część fragmentów przeniesionych do wnętrza kręgu lub na zewnątrz utrzymała dotychczasowy kierunek wzrostu grzybni na zewnątrz pierścienia, w jednym wariancie odnotowano wzrost dwukierunkowy, a kontrole miejscowe i część przeszczepów nie wykazały wzrostu na krawędziach. Wyniki te były najbardziej zgodne z hipotezą czasowego hamowania powrotu grzybni do strefy wewnętrznej.
[24]Uzyskane dane terenowe i molekularne z dwóch badanych kręgów wykazują największą zgodność z hipotezą przejściowego zahamowania powrotu grzybni (transient-escape), w myśl której substrat po przejściu frontu zostaje czasowo zmodyfikowany, co uniemożliwia ponowny wzrost grzybni w głąb kręgu, dopóki gleba nie odzyska pierwotnych właściwości.
[24]Lektyna MOA (Marasmius oreades agglutinin, UniProt Q8X123) składa się z N-końcowej domeny wiążącej sacharydy oraz C-końcowej domeny o aktywności proteolitycznej. Rekombinowane białko oraz jego zmutowane warianty wytworzono w Escherichia coli BL21(DE3) lub BL21(DE3)-RIL, oczyszczono metodami chromatografii Ni-NTA i filtracji żelowej oraz poddano dializie do buforu PBS o pH 7,4.
[26]Eksperyment owadobójczy przeprowadzono na larwach stonki ziemniaczanej (Leptinotarsa decemlineata) w stadium L2–L3 pochodzących z kolonii ze środkowej Słowenii. Larwom podawano krążki liści ziemniaka o średnicy 14 mm namoczone w roztworze białka. Test trwał 5 dni w temperaturze 22 ± 1 °C, wilgotności 77% i fotoperiodzie 14:10, przy 36 larwach na wariant (dwa powtórzenia po 18 osobników w osobnych studzienkach), stosując PBS jako kontrolę negatywną i spinosad jako kontrolę pozytywną.
[26]Dla oczyszczonej lektyny MOA stężenie LC50 wobec larw stonki ziemniaczanej po 48 godzinach wyniosło 0,67 mg/ml (95% przedział ufności: 0,31–1,04 mg/ml, R² = 0,74). Dawka 2 mg/ml spowodowała 100% śmiertelności w ciągu 48 godzin, a dawka 1 mg/ml doprowadziła do śmierci wszystkich larw w ciągu 5 dni. Żerowanie larw poddanych działaniu MOA spadło około sześciokrotnie względem kontroli.
[26]Larwy stonki w kontroli PBS przyrosły w ciągu 5 dni średnio o 15,2 ± 3,01 mg. W wariancie MOA o stężeniu 1 mg/ml po 5 dniach nie przeżyła żadna larwa, co uniemożliwiło pomiar masy końcowej, natomiast przy stężeniu 0,5 mg/ml nieliczne ocalałe osobniki (3 larwy) nie różniły się statystycznie masą od grupy kontrolnej.
[26]Badanie zmutowanych wariantów MOA przy stężeniu 0,5 mg/ml wykazało niemal całkowite zniesienie toksyczności wobec larw stonki w przypadku wariantów Q46A W 138A (zaburzone wiązanie węglowodanów), C215A (brak aktywności proteolitycznej) oraz ΔC (usunięta domena C-końcowa). Wskazuje to na konieczność współdziałania obu domen białka. Dodatek 100 mM metylo-α-galaktozydu nie zniósł toksyczności natywnej MOA.
[26]Analiza powierzchniowego rezonansu plazmonowego (SPR, Biacore T200, 10 µM MOA) z użyciem liposomów z ekstraktów lipidowych stonki nie wykazała wiązania lektyny do glikolipidów. Doświadczenia pull-down i spektrometria LC-MS/MS zidentyfikowały 13 wspólnych białek jelitowych, z których jako domniemany główny ligand wskazano aminopeptydazę D9J2F5 o masie 111 583 Da.
[26]Doświadczenia pull-down z izolatem jelita środkowego larw L3 (po 3 dniach głodzenia) potwierdziły, że usunięcie N- lub O-glikanów enzymami znosi wiązanie ligandów z MOA. Badania mikroskopowe (świetlne i transmisyjne TEM) po 24 godzinach ekspozycji na 1 mg/ml MOA ujawniły w jelicie środkowym zniszczenie rąbka szczoteczkowego, utratę biegunowości komórek i labiryntu podstawnego oraz odwarstwianie błony podstawnej, podczas gdy kutykularne jelito tylne pozostało nienaruszone.
[26]Badania toksyczności lektyny MOA wobec dorosłych pszczół miodnych krainek (Apis mellifera carnica) prowadzone zgodnie z wytycznymi OECD 213 (stężenia 1–3 mg/ml, ekspozycja 72 h) nie wykazały obniżenia przeżywalności owadów w porównaniu z kontrolą PBS. Wartość LC50 dla MOA określono na poziomie powyżej 100 µg substancji na pszczołę.
[26]W 5-dniowych testach na larwach pszczół Apis mellifera carnica (w wieku poniżej 24 godzin) w płytkach 48-dołkowych ekspozycja na lektynę MOA nie spowodowała istotnych różnic w śmiertelności ani statystycznie istotnego spadku masy ciała larw w porównaniu z grupą kontrolną PBS.
[26]Analizę statystyczną wyników testów owadobójczych przeprowadzono z wykorzystaniem testu Browna-Forsythe’a i porównań post-hoc Gamesa-Howella, transformacji logarytmicznej danych żerowania, pierwiastkowej transformacji masy larw oraz krzywych przeżywalności Kaplana-Meiera z testem log-rank i korektą Benjaminiego-Hochberga (pakiety R 4.4.1 oraz GraphPad Prism 8.4.3). Intensywność żerowania oceniano w przedziałach 0–25%, 25–50%, 50–75% oraz 75–100%.
[26]Analytické výsledky
Ayer a Craw 1989: rozsah dostupného abstraktu
Hodowla i związki: Abstrakt części 2 pracy o metabolitach płynnych kultur wymienia m.in. pochodne oreadonu, 1α, 15-dihydroxymarasmene i agrocybinę. Nie uzyskano pełnego tekstu ze szczepem, warunkami hodowli, metodami rozdziału i kompletem wyników. Nie podstawiono danych części 1 ani nie przypisano związków z hodowli wszystkim dzikim owocnikom.
[13]Ekologické štúdie
Olsson 2026: dva kruhy v Uppsale
Materiał i metody: Badano dwa kręgi na cmentarzu Berthåga w Uppsali w Szwecji, oznaczone na podstawie owocników. Z transektów pobrano 24 i 20 rdzeni gleby; wykonywano metagenomiczne sekwencjonowanie i mapowanie do genomu M. oreades. Dane ENA: PRJEB108585. Daty transplantacji gleby i jej późniejszego badania nie są kalendarzem owocnikowania.
Wynik i dodatki: Sygnał DNA był najwyższy na aktywnym froncie, zwłaszcza po jego zewnętrznej stronie. Dwa warianty HD1/HD2 i częstości alleli około 0,5 były zgodne z dikariotyczną grzybnią. Wyniki transplantacji najlepiej pasowały do hipotezy transient-escape; część prób była nierozstrzygająca. Oryginalne tabele S1/S2 i dodatki zachowano. DNA gleby nie jest pomiarem biomasy ani masy owocników.
[24] [15]Zotti 2026: pôdne zóny a vegetácia v Caserte
Stanowisko i próby: W zarządzanej murawie parku Pałacu Królewskiego w Casercie we Włoszech wybrano po pięć kręgów trzech gatunków, w tym M. oreades. Badano wspólne kontrole OUT oraz front FF i wnętrze IN: łącznie 35 poletek, po 5 dla strefy i gatunku. Oznaczenie owocników porównano z przypisaniami ITS/BLAST. Dwa pozostałe grzyby są gatunkami porównawczymi.
Tabela 1: Dla M. oreades zestaw OUT/FF/IN obejmuje średnie ± SD z pięciu prób. Odczyn gleby wynosił odpowiednio 7,5±0,08; 7,0±0,09; 7,2±0,03. Zdolność utrzymywania wody: 58,8±4,89%; 71,8±3,36%; 60,5±5,8%. Całą macierz 20 pomiarów z jednostkami zachowano w źródłowym odczycie, bez przeliczania i bez przenoszenia wartości innych gatunków.
Granica interpretacji: W miejscu badania biomasa roślin była niższa na aktywnym froncie. Odczyty ITS, biomasa mikrobiologiczna gleby i biomasa roślin są odrębnymi wynikami; żaden nie określa masy owocnika. Modele zależności i hipoteza samo-DNA nie są chemicznym dowodem mechanizmu powstawania kręgów.
[15]Lesná správa Bydgoszcz: miestny opis výskytu
Pozycja 35: Oryginalna tabela nadleśnictwa określa gatunek jako bardzo pospolity w miejscach trawiastych, przy drogach i ścieżkach, na łąkach i pastwiskach oraz na skraju lasu. Podaje okres od końca maja do połowy października. Tytuł ogranicza dane do terenu Nadleśnictwa Bydgoszcz; nie jest to nowa ocena dla całej Polski.
[14]Gilliam 1976: rozsah opisu fenológie
Okres źródłowy: Opis gatunkowy podaje okres od 20 maja do 29 października. Lista zbadanych zbiorów obejmuje wiele krajów, a niektóre daty są niepełne. Nie przypisano tego przedziału automatycznie każdemu z krajów listy ani polskiej karcie; nie zastąpił istniejącego krajowego kalendarza CILP.
[6]Biotop a výskyt
Biotop, oblasť a ročné obdobie
W Czechach gatunek ten jest pospolity i rośnie poza lasami na łąkach, pastwiskach, miedzach, w parkach, sadach i ogrodach. Owocniki pojawiają się masowo po deszczach od kwietnia do listopada, tworząc grupy lub kręgi.
[20]W Ameryce Północnej jest szeroko rozprzestrzenionym saprotrofem terenów trawiastych – występuje na trawnikach, łąkach oraz nadmorskich wydmach porośniętych trawą. Wyrasta gromadnie w pasach, łukach i kręgach od lata do jesieni, a w cieplejszych strefach klimatycznych przez cały rok.
[22]W Europie Zachodniej twardzioszek notowany jest bardzo często na łąkach i pastwiskach, gdzie rośnie w czarcich kołach od kwietnia do grudnia, a przy łagodnych warunkach pogodowych także w miesiącach zimowych.
[23]W badaniach metagenomicznych dwóch czarcich kół w Berthåga koło Uppsali w Szwecji stwierdzono, że sygnał DNA Marasmius oreades koncentruje się pierścieniowo na zewnętrznym froncie kręgu (średnio około 2% odczytów), podczas gdy wewnątrz pierścienia poziom ten spada do wartości obserwowanych w otaczającej glebie.
[24]Potwierdzony zasięg występowania
Wszystkie obszary potwierdzone w zapisanych danych źródłowych.
| Kraj | Regiony i stanowiska | Owocnikowanie | Zdroje |
|---|---|---|---|
| Argentína | Nie ustalono regionów w zapisanych danych | Nie ustalono |
|
| Kanada | Nie ustalono regionów w zapisanych danych | Nie ustalono |
|
| Česko | Stredočeský kraj | IV–XI |
|
| Nemecko | Nie ustalono regionów w zapisanych danych | Nie ustalono |
|
| Francúzsko | Nie ustalono regionów w zapisanych danych | Nie ustalono |
|
| Spojené kráľovstvo | Nie ustalono regionów w zapisanych danych | Nie ustalono |
|
| Taliansko | Nie ustalono regionów w zapisanych danych | Nie ustalono |
|
| Japonsko | Nie ustalono regionów w zapisanych danych | Nie ustalono |
|
| Poľsko | Dolné Sliezsko (oblasť uvedená v zdroji); Západopomoranské vojvodstvo; Mazovské — oblasť uvedená v metadátach GBIF; Pomeranian (oblasť v metadátach GBIF); Varmo-mazúrske — oblasť uvedená v metadátach GBIF; Lodž — oblasť uvedená v metadátach GBIF; Sliezske — oblasť uvedená v metadátach GBIF; Západopomoranské — oblasť uvedená v metadátach GBIF; Veľkopoľsko — oblasť uvedená v metadátach GBIF; Dolnosliezske — oblasť uvedená v metadátach GBIF; Malopoľsko — oblasť uvedená v metadátach GBIF; Lublin — oblasť uvedená v metadátach GBIF; Lubuskie / Lubusz (oblasť v metadátach GBIF); Podleské — oblasť uvedená v metadátach GBIF; Opole — oblasť uvedená v metadátach GBIF; Podkarpatské — oblasť uvedená v metadátach GBIF; Svätokrížske — oblasť uvedená v metadátach GBIF | V–X |
|
| Švédsko | Nie ustalono regionów w zapisanych danych | Nie ustalono |
|
| Spojené štáty | Nie ustalono regionów w zapisanych danych | Nie ustalono |
|
Materiály
Herbárové položky
- S229
Argentína; Singer & Wright
[17]- S363
Argentína; Singer & Wright
[17]- 250
Kanada; Nova Scotia; Wehmeyer
[17]- 752
Kanada; Ontario; Kelly
[17]- 5007
Kanada; Quebec; Bigelow
[17]- 5985
Kanada; Quebec; Shaffer
[17]- Zber
Spojené kráľovstvo; Buckinghamshire; 1951-09-15; Dennis
[17]- Fungi Gallici Exsiccati 2002
Francúzsko; Oise; Roumeguère
[17]- 5001
Nemecko; Shaffer
[17]- Mycotheca Germanica 1407
Nemecko; Sydow
[17]- Zber
Japonsko; 1853-1856; Wright
[17]- Zber
Švédsko; 1927-06-24; Linder
[17]- Zber
Švédsko; 1945-07-10; Lundell
[17]- 102
Spojené štáty; Colorado; Shushan
[17]- Zber
Spojené štáty; Connecticut; 1902-07-18; Earle
[17]- Zber
Spojené štáty; Maine; 1935-10-10; Morse
[17]- 532
Spojené štáty; Maryland; Kelly
[17]- Zber
Spojené štáty; Maryland; Oct 1886; Scribner
[17]- 6736
Spojené štáty; Massachusetts; Bigelow
[17]- 7953
Spojené štáty; Massachusetts; Bigelow
[17]- 8460
Spojené štáty; Massachusetts; Bigelow
[17]- 9107
Spojené štáty; Massachusetts; Bigelow
[17]- 54
Spojené štáty; Massachusetts; Gilgut
[17]- Zber
Spojené štáty; Massachusetts; Jun 1904; Langer
[17]- Zber
Spojené štáty; Massachusetts; 1942-05-20; Singer
[17]- 500
Spojené štáty; Michigan; Gilliam
[17]- 505
Spojené štáty; Michigan; Gilliam
[17]- 539
Spojené štáty; Michigan; Gilliam
[17]- 742
Spojené štáty; Michigan; Gilliam
[17]- 875
Spojené štáty; Michigan; Gilliam
[17]- 1312
Spojené štáty; Michigan; Gilliam
[17]- 1443
Spojené štáty; Michigan; Gilliam
[17]- 646
Spojené štáty; Michigan; Hicks
[17]- 14688
Spojené štáty; Michigan; McVaugh
[17]- 1116
Spojené štáty; Michigan; Patrick
[17]- 5250
Spojené štáty; Michigan; Potter
[17]- 6799
Spojené štáty; Michigan; Potter
[17]- 15566
Spojené štáty; Michigan; Smith
[17]- 42336
Spojené štáty; Michigan; Smith
[17]- 58298
Spojené štáty; Michigan; Smith
[17]- 66316
Spojené štáty; Michigan; Smith
[17]- 1036
Spojené štáty; Minnesota; Weaver
[17]- Zber
Spojené štáty; Missouri; 1940-06-15; Routien
[17]- Fungi Columbiani 1002
Spojené štáty; New Jersey; Ellis & Everhart
[17]- Zber
Spojené štáty; New York; Jul 1895; Burt
[17]- 1246
Spojené štáty; New York; Gilliam
[17]- Zber
Spojené štáty; New York; 1903-08-31; Kauffman
[17]- Zber
Spojené štáty; Oklahoma; 1963-09-08; Bulmer
[17]- Zber
Spojené štáty; Oregon; 1951-05-19; Sprague
[17]- 6785
Spojené štáty; South Dakota; Shaffer
[17]- 12772
Spojené štáty; Vermont; Bigelow
[17]- 1320
Spojené štáty; Vermont; Pringle
[17]- 350
Spojené štáty; Virginia; Kelly
[17]- 6305
Spojené štáty; Wisconsin; Mazzer
[17]- 6536
Spojené štáty; Wisconsin; Mazzer
[17]- 6539
Spojené štáty; Wisconsin; Mazzer
[17]- Zber
Spojené štáty; Wyoming; Jul 1961; Ferrell
[17]
Zdroje
- Centrum Informacyjne Lasów Państwowych, Bezpieczne grzybobranie, 2016, s.44.
- Česká mykologická společnost, Marasmius oreades — špička obecná. Atlas gatunków, odczyt 28.10.2026. (także [10], [20])
- Rozporządzenie Ministra Środowiska z dnia 9 października 2014 r. w sprawie ochrony gatunkowej grzybów (Dz. U. z 2014 r. poz. 1408).
- Obwieszczenie Ministra Zdrowia z dnia 13 lutego 2026 r. w sprawie ogłoszenia jednolitego tekstu rozporządzenia Ministra Zdrowia w sprawie grzybów dopuszczonych do obrotu lub produkcji przetworów grzybowych, środków spożywczych zawierających grzyby oraz uprawnień klasyfikatora grzybów i grzyboznawcy (Dz. U. z 2026 r. poz. 258).
- GBIF, Marasmius oreades — dokładne dopasowanie nazwy i taksonomii, odczyt 28.10.2026. (także [11])
- Gilliam, M. S. 1976. The genus Marasmius in the northeastern United States and adjacent Canada. Mycotaxon 4(1): 1–144; species account printed pp.43–47. (także [17])
- Marek Snowarski, Twardzioszek przydrożny — Marasmius oreades, Atlas grzybów Polski, grzyby.pl.
- Michael Kuo, Marasmius oreades, MushroomExpert.com, 2013. (także [22])
- Zachowany dokument źródłowy rekordu Marasmius oreades (legal_status_verification).
- Species Fungorum, Scorteus oreades, rekord 100459; odczyt widocznej treści.
- Ayer W.A., Craw P.A.(1989). Metabolites of the fairy ring fungus, Marasmius oreades. Part2. Canadian Journal of Chemistry67:1371–1380. DOI 10.1139/v89-210.
- Nadleśnictwo Bydgoszcz, Tabela3: Lista grzybów wyższych stwierdzonych dotychczas na terenie nadleśnictwa, poz. 35.
- Sprawdzone źródła M.oreades: materiał, metody i rozdzielone wyniki.
- Filer T.H.Jr.(1965). Parasitic Aspects of a Fairy Ring Fungus, Marasmius oreades. Phytopathology55:1132–1134.
- Grzybarium, twardzioszek przydrożny — jawny agregat GBIF418/16, stan 26.10.2026.
- P.V. Blenis, P.S. Chow, I. Duncan, N.R. Knowles 2004. Cyanide levels near fairy rings affect the growth of grasses and fungi. Canadian Journal of Botany 82(9): 1324–1329. DOI 10.1139/b04-079
- Markus Hiltunen, Sandra Lorena Ament-Velásquez, Hanna Johannesson 2021. The assembled and annotated genome of the fairy-ring fungus Marasmius oreades. Genome Biology and Evolution 13(7):evab126. Publikacja 29.05.2021. DOI 10.1093/gbe/evab126
- Université Claude Bernard Lyon 1, Marasmius oreades, akademicka baza grzybów
- Boel Olsson, Markus H. Thorén, Ove Eriksson, Hanna Johannesson 2026. Spatial structure and growth dynamics of fairy rings formed by Marasmius oreades. Royal Society Open Science 13(8):rsos260575, 12.08.2026. DOI 10.1098/rsos.260575
- Marek Snowarski, Atlas grzybów Polski, Marasmius oreades; zmiana karty 09.06.2024, wygenerowanie 01.09.2026
- Primož Žigon et al. 2026. The Entomotoxic Fungal Lectin Marasmius oreades Agglutinin Disrupts the Midgut Epithelium of Colorado Potato Beetle Larvae. Journal of Agricultural and Food Chemistry, DOI 10.1021/acs.jafc.5c16986. Oryginał early view: accepted 04.02.2026, numeracja XXXX/XXX.