Nejedlý
Nastavte polohu, aby sa zobrazili údaje pre váš región.











Podhríb žlčový (Tylopilus felleus) je huba z čeľade hríbovitých, často zamieňaná s hríbom smrekovým. Vyznačuje sa hnedastým klobúkom, rúrkami s ružovkastým odtieňom a hlúbikom pokrytým tmavou sieťkou. Dužina je biela a po poškodení nemení farbu, no vzhľadom na silnú horkosť je nejedlá. Horkosť neustupuje počas varenia ani sušenia, preto aj jedna malá huba pokazí celé jedlo. Rastie od leta do jesene v ihličnatých lesoch, často na piesočnatých pôdach.
Rozpoznávanie, biotop a najdôležitejšie rozdiely.
Hubár
Stavba plodnice
- Typ stavby plodnice
- Typ stavby plodnice: Klobúk, hlúbik.
Klobúk
- Tvar klobúka
- pri mladých plodniciach: Tvar klobúka: polguľovitý.
Tvar klobúka: vypuklý.
pri zrelých plodniciach: Tvar klobúka: vypuklý. - Pokryv klobúka
- Pokryv klobúka: zamatový.
Pokryv klobúka: plstnatý.
pri starých plodniciach: Pokryv klobúka: holá. - Lesk povrchu klobúka
- Lesk povrchu klobúka: matný.
za sucha: Lesk povrchu klobúka: matný.
za mokra: Lesk povrchu klobúka: lesklý. - Lepkavosť a slizkosť klobúka
- za mokra: Lepkavosť a slizkosť klobúka: slizký.
za mokra: Lepkavosť a slizkosť klobúka: lepkavý. - Farba klobúka
- Farba klobúka: hnedý.
Farba klobúka: sivohnedý.
Farba klobúka: okrový.
Farba klobúka: Žltá.
Farba klobúka: plavohnedý.
Farba klobúka: svetlohnedá. - Priemer klobúka
- Priemer klobúka je 40–200 mm.
- Olupovateľnosť pokožky klobúka
- Olupovateľnosť pokožky klobúka: olupovateľná (ťažko odlupiteľná).
Spodná strana klobúka
- Typ hymenoforu
- Typ hymenoforu: rúrky.
Rúrky pri hlúbiku
- Pripojenie hymenoforu k hlúbiku
- Pripojenie hymenoforu k hlúbiku: prirastený k hlúbiku (rúrky).
- Profil hymenoforu pri hlúbiku
- Profil hymenoforu pri hlúbiku: vykrojený pri hlúbiku (rúrky).
- Tvar pórov
- pri mladých plodniciach: Tvar pórov: okrúhly.
pri zrelých plodniciach: Tvar pórov: hranaté. - Farba pórov po poranení
- Farba pórov po poranení: hrdzavý.
- Prirodzená farba pórov
- Prirodzená farba pórov: ružovkastý.
pri mladých plodniciach: Prirodzená farba pórov: biely. - Prirodzená farba rúrok
- pri zrelých plodniciach: Prirodzená farba rúrok: ružovkastý.
pri mladých plodniciach: Prirodzená farba rúrok: biely.
Hlúbik a báza
- Tvar hlúbika
- Tvar hlúbika: valcovitý.
Tvar hlúbika: kyjakovitý.
pri mladých plodniciach: Tvar hlúbika: súdkovitý.
pri zrelých plodniciach: Tvar hlúbika: kyjakovitý. - Farba hlúbika
- Farba hlúbika: olivovožltý.
Farba hlúbika: Olivovohnedá.
Farba hlúbika: Žltkastá.
Farba hlúbika: žltohnedý. - Reliéf povrchu hlúbika
- Reliéf povrchu hlúbika: sieťovitá.
- Konzistencia hlúbika
- Konzistencia hlúbika: vláknitý.
- Dĺžka hlúbika
- Dĺžka hlúbika: 40–150 mm.
- Priemer hlúbika
- Priemer hlúbika: 20–60 mm.
Dužina
- Farba dužiny
- Farba dužiny: biely.
- Pevnosť dužiny
- Pevnosť dužiny: pevný.
pri zrelých plodniciach: Pevnosť dužiny: mäkký. - Chuť dužiny
- Chuť dužiny: horký, silný.
Chuť dužiny: horký. - Farba dužiny po poranení
- Farba dužiny po poranení: bez zmeny farby.
- Vôňa dužiny
- Vôňa dužiny: slabý.
Kde a kedy rastie
- Stanovište
- Stanovište: ihličnatý les.
Stanovište: listnatý les. - Substrát
- Substrát: pôda.
- Spôsob rastu plodníc
- Spôsob rastu plodníc: jednotlivo.
Spôsob rastu plodníc: v malých skupinách. - Obdobie rastu
- Plodnice sa objavujú od júna do novembra.
- Oblasť výskytu
Jedlosť a kuchyňa
- Zmena chuti pri tepelnej úprave
- Zmena chuti pri tepelnej úprave: Horká chuť nezmizne pri sušení ani varení.
- Jedlosť
- Nejedlý
Právo
- Ochrana
- Tylopilus felleus sa nenachádza v poľských zoznamoch druhovo chránených húb.
- Predaj
- Tylopilus felleus nie je v poľskom zozname druhov povolených na predaj alebo výrobu hubových výrobkov.
Možnosť zámeny

Boletus edulis
Hlavné rozdiely
Podhríb žlčový (Tylopilus felleus) má u mladých plodníc belavé póry, preto býva zamieňaný s hríbom smrekovým. Ako však dozrieva, jeho póry sa stávajú špinavoružovými, sieťka na hlúbiku je hrubá, tmavá a vystúpená a klobúk zostáva matný a plstnatý. Dužina podhríba žlčového sa vyznačuje intenzívnou horkosťou, ktorú neodstráni varenie ani sušenie, v dôsledku čoho aj jediná plodnica pokazí chuť celého jedla.
Hríb smrekový (Boletus edulis) pripomína mladý podhríb žlčový habitusom a hnedým klobúkom. Líši sa však svetlejším, spočiatku bielym hlúbikom pokrytým jemnou, svetlou sieťkou (viditeľnou najmä v jeho hornej časti). Rúrky a póry hríba smrekového navyše vekom menia farbu z bielej na žltozelenú a olivovozelenú, zatiaľ čo u podhríba žlčového ružovejú.

Jerzy Opioła · CC BY-SA 4.0
Korekta kolorów: Selso, 2020 (wersja źródłowa).
Zdroj fotografie · CC BY-SA 4.0Imleria badia
Hlavné rozdiely
Podhríb žlčový (Tylopilus felleus) má póry a rúrky spočiatku biele a vekom ružovejúce, výraznú tmavú sieťku na hlúbiku a silne horkú chuť dužiny, čo z neho robí nejedlú hubu.
Suchohríb hnedý (Imleria badia) býva zamieňaný s mladými, tmavšími plodnicami podhríba žlčového. Suchohríb má však žltkasté rúrky (u podhríba sú biele až ružovkasté) a hlúbik bez hrubej, tmavej sieťky s vystúpenými očkami, charakteristickej pre podhríb žlčový.

George Chernilevsky · Public domain
Bez zmian względem zachowanego oryginału.
Zdroj fotografie · Public domainBoletus reticulatus
Hlavné rozdiely
Podhríb žlčový (Tylopilus felleus) je nejedlá huba kvôli silne horkej chuti dužiny. Jeho póry sú u mladých plodníc belavé, vekom sa stávajú mäsovoružové a hlúbik pokrýva vystúpená, hrubá sieťka tmavej, hnedej farby. U hríba dubového má zrelý hymenofor žltozelenú až olivovozelenú farbu, chuť je mierna a sieťka na hlúbiku zostáva zvyčajne výrazne svetlejšia než jeho podklad.
Leccinum scabrum
Hlavné rozdiely
Kozák brezový (Leccinum scabrum) môže pripomínať staršie, vyrastené plodnice podhríba žlčového. Odlišuje sa bielymi rúrkami bez ružovkastého odtieňa a hlúbikom pokrytým tmavými šupinkami, bez žltkastého podkladu a bez sieťky.
FAQ
Je podhríb žlčový jedlá huba?
Nie, je to nejedlá huba. Hoci neobsahuje silné toxíny nebezpečné pre život, má mimoriadne horkú a pálivú chuť, ktorá ju úplne diskvalifikuje z kulinárskej konzumácie.
Ako najjednoduchšie odlíšiť podhríb žlčový od hríba smrekového?
Podhríb žlčový má pri zrelých plodniciach ružovkastý hymenofor a tmavú vystúpenú sieťku na hlúbiku. Pri hríbe smrekovom rúrky žltnú alebo zelenajú a sieťka je biela na tmavšom podklade.
Zmizne horkosť z podhríba žlčového po uvarení alebo usušení?
Nie, horkosť podhríba žlčového je trvalá a neustupuje vplyvom varenia, vyprážania, marinovania ani sušenia. Dokonca aj jeden malý kúsok trvalo pokazí chuť celého pripravovaného jedla.
Prečo býva podhríb žlčový hovorovo nazývaný satanom?
Tento názov pramení z bežnej jazykovej chyby hubárov. Skutočný hríb satanský je vzácna, prudko jedovatá huba s červeným hlúbikom a pórmi, rastúca prevažne na vápenatých pôdach.
Hrozí pri konzumácii podhríba žlčového otrava?
Huba neobsahuje smrteľné toxíny, avšak zjedenie pokrmu s jej obsahom môže vyvolať podráždenie tráviaceho traktu, nevoľnosť alebo vracanie spôsobené silnými horkými látkami.
V akých lesoch a na akom podloží najčastejšie rastie podhríb žlčový?
Vyskytuje sa predovšetkým v ihličnatých a zmiešaných lesoch, najmä pod borovicami a smrekmi. Uprednostňuje kyslé, chudobné a piesočnaté pôdy; často rastie aj pri práchnivejúcich pňoch.
V ktorých mesiacoch možno nájsť plodnice podhríba žlčového?
Plodnice sa objavujú zvyčajne od júna do októbra a vrchol ich rastu pripadá na letné mesiace a začiatok jesene, súbežne s obdobím zberu hríbov smrekových.
Umožňuje ochutnanie surovej dužiny rozpoznať tento druh?
Áno, dotknutie sa špičkou jazyka kúska dužiny umožňuje okamžite pocítiť intenzívnu horkosť. Takýto test hubári bežne používajú v prípade pochybností v teréne.
Nadšenec
Spodná strana klobúka
- Dĺžka rúrok
- Dĺžka rúrok: 15–20 mm.
Názvy a história
- Obowiązująca nazwa taksonomiczna
- Tylopilus felleus (Bull.) P. Karst.
- Pozostałe nazwy
- goryczak żółciowy, goryczak
Pozorovania doma
Výtrusný prach
- Potrebný materiál
- čerstvý, zrelý klobúk, list papiera, pohár alebo miska, voda
- Čas
- 2–24 h
- Postup
- Položte klobúk spodnou stranou na papier.
- Pridajte kvapku vody na vrch a prikryte.
- Po 2–24 hodinách klobúk zdvihnite a prezrite si odtlačok.
Čo hľadať
- Farba výtrusného prachu
- Farba výtrusného prachu: Ružová. Farba výtrusného prachu: hnedý.
- Odtieň výtrusného prachu
- Odtieň výtrusného prachu: mäsovoružový. Odtieň výtrusného prachu: ružovohnedý.
Pod mikroskopom
- Potrebný materiál
- svetelný mikroskop, podložné a krycie sklíčko, ihla, voda, výtrusy z výtrusného prachu
- Postup
- Ihlicou preneste malé množstvo výtrusného prachu na sklíčko.
- Pridajte kvapku vody, prikryte krycím sklíčkom a pozorujte výtrusy.
Čo hľadať
- Tvar výtrusu
- Tvar výtrusu: vretenovitý. Tvar výtrusu: vretenovitý. Tvar výtrusu: elipsoidný.
- Povrch výtrusu
- Povrch výtrusu: hladký.
- Rozmery výtrusu
- Dĺžka 10–16 µm, šírka 3,5–5 µm.
Rozmery porovnávajte až po kalibrácii mierky mikroskopu.
Ekológia a rozšírenie
- Pôdna reakcia
- Pôdna reakcia: kyslý.
- Zrnitosť pôdy
- Zrnitosť pôdy: piesčitý.
Zrnitosť pôdy: hlinitá. - Úrodnosť pôdy
- Úrodnosť pôdy: Chudá na živiny.
- Ihličnaté stromy v okolí
- Ihličnaté stromy v okolí: borovica.
Ihličnaté stromy v okolí: smrek.
História a kultúra
História spoznávania a vedeckej dokumentácie tohto druhu priamo súvisí s vývojom systematiky rúrkatých húb. Druh pôvodne opísal v roku 1788 francúzsky mykológ Jean Baptiste Bulliard pod názvom Boletus felleus. V roku 1881 ho fínsky bádateľ Petter Adolf Karsten preradil do rodu Tylopilus, čo predstavuje kľúčový bod v histórii jeho nomenklatúry zaznamenaný v taxonomických databázach, ako je Index Fungorum. Druhové meno felleus pochádza z latinského slova fel (žlč), čo priamo odkazuje na extrémnu, prenikavú horkosť dužiny, opisovanú v mykologickej literatúre (okrem iného v prácach Irmgard Krisai-Greilhuber) spolu so znakom ružovejúcich rúrok. Taxonomické databázy vrátane EPPO Global Database dokumentujú prepojenie vedeckého názvu s početnými ekvivalentmi v európskych jazykoch (napr. poľský goryczak żółciowy alebo nemecký Gallenröhrling), v ktorých sa dôsledne upevnil motív žlče alebo horkosti ako trvalé svedectvo kultúrneho vnímania tejto huby v nomenklatúre.
Jedlosť a bezpečnosť
Podhríb žlčový je nejedlá huba z dôvodu mimoriadne silnej a pálivej horkosti dužiny. Táto horkosť je stála a nemizne pod vplyvom žiadnych kulinárskych úprav, ako je predváranie, vyprážanie, marinovanie či sušenie – dokonca aj malý kúsok plodnice úplne pokazí chuť celého jedla. Hoci tento druh neobsahuje smrteľné toxíny poškodzujúce orgány, jeho konzumácia môže viesť k žalúdočno-črevným ťažkostiam, nevoľnosti a vracaniu vyvolaným pôsobením dráždivých horčín. Z dôvodu podobnosti býva často zamieňaný s hríbom smrekovým.
Biotop a výskyt
Tylopilus felleus je druh široko rozšírený v miernom pásme severnej pologule, bežne sa vyskytujúci v Európe, ako aj v Ázii a Severnej Amerike. Osídľuje najmä ihličnaté a zmiešané lesy, podstatne zriedkavejšie čisté listnaté porasty. Z hľadiska trofických vzťahov ide o ektomykoríznu hubu, ktorá vytvára symbiózu predovšetkým s borovicami (Pinus) a smrekmi (Picea), hoci sa vyskytuje aj v susedstve bukov a dubov. Pri terénnych pozorovaniach sa plodnice zaznamenávajú na kyslých, piesočnatých, neúrodných lesných pôdach, ako aj priamo na silne rozloženom dreve vrátane práchnivejúcich pňov ihličnatých stromov a v opade; prítomnosť plodníc na takomto podklade je mikrostanovištným znakom a nedokazuje výživu samotným drevom. V strednej Európe sa podľa zdokumentovaného rozsahu v tabuľkách pre Poľsko plodnice objavujú v období od júna do novembra (VI–XI).
Zdroje
- src-cms-felleus
- src-naturalis-felleus
- src-snowarski-felleus
Bádateľ
Jedlosť a kuchyňa
Ustalenia źródłowe: jadalność, spożycie i wykorzystanie
- Jedlosť
- Nejedlý — źródło oznaczenia
Źródło bez opisu bibliograficznego · Own Tylopilus felleus account: Kapelusz / Trzon / zarodniki / występowanie / jadalne; compared species excluded.
Źródło bez opisu bibliograficznego · Popis / Výskyt / Kuchyňské využití; only the focal species paragraph, excluding compared species and var. alutarius.
Vedecké názvy a taxonómia
- Platný vedecký názov
Tylopilus felleus (Bull.) P. Karst.
- Skoršie vedecké názvy
- 1788 [1787–88] — Boletus felleus Bull.
1815 — Boletus alutarius Fr.
1825 — Boletus felleus var. roseus Pers.
1844 — Boletus alutarius Rostk.
1882 — Tylopilus felleus var. alutarius (Fr.) P. Karst.
1882 — Tylopilus felleus var. fuscescens P. Karst.
1886 — Dictyopus felleus (Bull.) Quél.
1889 — Boletus felleus var. obesus Peck
1898 — Suillus alutarius (Fr.) Kuntze
1898 — Suillus felleus (Bull.) Kuntze
1898 [1900] — Tylopilus alutarius (Fr.) Henn.
1936 — Boletus felleus f. plumbeoviolaceus Snell
1965 [1964] — Boletus felleus var. alutarius (Fr.) J. Blum
1971 — Tylopilus felleus var. uliginosus A.H. Sm. & Thiers
1986 — Boletus felleus f. albiceps Kauffman & Snell
1986 — Boletus felleus f. rubrobrunneus Snell[6]
Goryczak żółciowy nosi nazwę naukową Tylopilus felleus (Bull.) P. Karst. Należy do rodziny borowikowatych (Boletaceae) i rzędu Boletales w obrębie podklasy Agaricomycetidae, klasy Agaricomycetes, typu Basidiomycota oraz królestwa Fungi. W bazie Species Fungorum nazwa ta jest zarejestrowana jako aktualna pod numerem rekordu 122480.
[6]Kombinację Tylopilus felleus opublikował Petter Adolf Karsten w 1881 r. na łamach „Revue Mycologique, Toulouse” (t. 3, nr 9, s. 16). Jej bazonimem jest Boletus felleus Bull., opisany przez Jeana Baptiste’a Bulliarda w „Herbier de la France” (t. 8, tabl. 379), gdzie rejestr wskazuje datę 1788 z adnotacją [1787–88]. Są to daty dwóch odrębnych aktów nomenklatorycznych.
[6]W rejestrach mykologicznych odnotowano 16 synonimów tego gatunku, obejmujących różne rangi systematyczne oraz datowania:
- Boletus felleus Bull., Herb. Fr. (Paris) 8: pl. 379 (1788) [1787-88]
- Dictyopus felleus (Bull.) Quél., Enchiridion Fungorum in Europa media et praesertim in Gallia Vigentium: 159 (1886)
- Suillus felleus (Bull.) Kuntze, Revis. gen. pl. (Leipzig) 3(3): 535 (1898)
- Boletus alutarius Fr., Observ. mycol. (Havniae) 1: 115 (1815)
- Tylopilus felleus var. alutarius (Fr.) P. Karst., Bidr. Känn. Finl. Nat. Folk 37: 3 (1882)
- Tylopilus alutarius (Fr.) Henn., in Engler & Prantl, Nat. Pflanzenfam., Teil. I (Leipzig) 1(1**): 190 (1898) [1900]
- Suillus alutarius (Fr.) Kuntze, Revis. gen. pl. (Leipzig) 3(3): 535 (1898)
- Boletus felleus var. alutarius (Fr.) J. Blum, Bull. Soc. Mycol. France 80(3): 297 (1965) [1964]
- Boletus felleus var. roseus Pers., Mycologia Europaea (Erlanga) 2: 136 (1825)
- Boletus alutarius Rostk., in Sturm, Deutschl. Fl., 3 Abt. (Pilze Deutschl.) [5](23/24): 131 (1844)
- Tylopilus felleus var. fuscescens P. Karst., Bidr. Känn. Finl. Nat. Folk 37: 2 (1882)
- Boletus felleus var. obesus Peck, Bull. N.Y. St. Mus. 2(no. 8): 154 (1889)
- Boletus felleus f. plumbeoviolaceus Snell, Mycologia 28(5): 465 (1936)
- Tylopilus felleus var. uliginosus A.H. Sm. & Thiers, Boletes of Michigan (Ann Arbor): 114 (1971)
- Boletus felleus f. albiceps Kauffman & Snell, in Wolfe, Mycologia 78(1): 24 (1986)
- Boletus felleus f. rubrobrunneus Snell, in Wolfe, Mycologia 78(1): 24 (1986)
W wykazie tym nazwa Boletus alutarius została użyta dwukrotnie przez różnych autorów (Friesa w 1815 r. oraz Rostkoviusa w 1844 r.).
[6]Laboratórna diagnostika
Materiál a metódy výskumu
Metody i zapisy źródłowe — Named focal-species atlas spore account; collection identity and material preparation are not reported.
Pochodzenie materiału: nieokreślona w źródle.
Długość zarodnika; Szerokość zarodnika — zapis źródłowy: „10–16 × 3.5–5 µm; separate length and width axes, no N inferred.” [2]
Kształt zarodnika — zapis źródłowy: „úzce vřetenovité až téměř válcovité; fusiform core retained, near-cylindrical qualifier separately documented.” [2]
Metody i zapisy źródłowe — Named focal-species atlas spore account; collection identity and material preparation are not reported.
Pochodzenie materiału: nieokreślona w źródle.
Kształt zarodnika; Powierzchnia zarodnika — zapis źródłowy: „wrzecionowate lub elipsoidalne; gładkie” [7]
Overenie výskytu — rozsah a obmedzenia
Materiał: Pierwotna polska kolekcja autora atlasu.
Zakres odczytu: Fragmenty źródeł.
Odczytano fragment źródła; pełny tekst i metody nie zostały zweryfikowane.
Data przeglądu: 21.10.2026.
Ograniczenia: Źródłowe oznaczenie i zakres pojęcia zachowano. Nie zadeklarowano nowego badania okazów ani odczytu wszystkich publikacji cytowanych przez źródło.
[7]Rozsah spracovania
Pred dokončením vyžaduje záznam doplnenie alebo vyrovnanie.
- Hľadanie oblastí výskytu si vyžaduje vyúčtovanie.
- Väzby predchádzajúcich zistení si vyžadujú opätovné preverenie.
- Nové zdroje si vyžadujú vyhodnotenie informácií zaznamenaných počas prehľadu.
Právny základ a rozsah hodnotenia
Predpisy pre lokalitu: Poľsko
Najdôležitejšie látky a ich účinok
Badania nad właściwościami biologicznymi ekstraktów z owocników Tylopilus felleus i Suillellus rubrosanguineus opublikowali I. Šušaníková, M. Kvasnicová, A. Brzková, O. Ďuriška oraz P. Mučaji w czasopiśmie „Interdisciplinary Toxicology” (2018, t. 11, nr 3, s. 204–208, DOI: 10.2478/intox-2018-0018). Praca obejmowała testy na liniach komórkowych oraz jakościową analizę fitochemiczną.
[8]W procedurze laboratoryjnej wysuszone owocniki sproszkowano i poddano dwutygodniowej ekstrakcji w 96% etanolu lub stężonym chloroformie z okresowym wstrząsaniem. Następnie rozpuszczalniki odparowano pod zmniejszonym ciśnieniem, a suche ekstrakty rozpuszczono w DMSO i zamrożono w −20 °C. Osobno traktowano rurki hymenoforu oraz kapelusze z trzonami.
[8]W doświadczeniu przygotowano cztery frakcje ekstraktów Tylopilus felleus:
- TylEtCap – ekstrakt etanolowy (96% etanol) z kapeluszy i trzonów łącznie,
- TylEtTub – ekstrakt etanolowy (96% etanol) z rurek hymenoforu,
- TylChCap – ekstrakt chloroformowy (stężony chloroform) z kapeluszy i trzonów łącznie,
- TylChTub – ekstrakt chloroformowy (stężony chloroform) z rurek hymenoforu.
Testy prowadzono na mysich fibroblastach zarodkowych NIH-3T3 oraz ludzkich komórkach gruczolakoraka piersi MCF-7. Linie hodowano w pożywce DMEM z dodatkiem 10% surowicy płodowej bydła (FBS), penicyliny (100 IU/ml) i streptomycyny (100 µg/ml) w temperaturze 37 °C, w wilgotnej atmosferze z zawartością 5% CO₂, pasażując komórki dwa razy w tygodniu.
[8]Komórki wysiewano na płytki 96-dołkowe w gęstości 10 000 komórek na dołek w 100 µl medium. Po 24 godzinach inkubacji dodawano ekstrakty w stężeniach od 6,25 do 100 µg/ml (końcowe stężenie DMSO nie przekraczało 0,1%), stosując kwercetynę (6,25–50 µg/ml) jako substancję referencyjną. Po dobie dodawano odczynnik MTT (0,4 mg/ml), inkubowano przez 4 godziny, po czym rozpuszczano powstalcy formazan w czystym DMSO i mierzono absorbancję przy 570 nm czytnikiem Tecan Infinite M200.
[8]Test MTT opierał się na redukcji soli tetrazoliowej do barwnego formazanu, co stanowi wskaźnik aktywności metabolicznej i żywotności komórek. Wyniki opracowano jako średnie z błędem standardowym (SEM) dla trzech powtórzeń analitycznych, porównując je testem t-Studenta.
[8]W wyższych stężeniach wszystkie cztery ekstrakty goryczaka powodowały statystycznie istotny spadek redukcji MTT w linii MCF-7 (p<0,05 lub p<0,01), co autorzy określili jako łagodną cytotoksyczność. Z kolei w linii mysiej NIH-3T3 wyższe stężenia ekstraktów z rurek (zarówno etanolowego, jak i chloroformowego) powodowały wzrost wskaźnika żywotności, a ekstrakty z kapeluszy i trzonów nieznacznie stymulowały metabolizm komórek.
[8]Zależność odpowiedzi od stężenia przedstawiono graficznie na rycinie 2 w pracy, zestawiając słupki dla linii nowotworowej MCF-7 oraz kontrolnej NIH-3T3 z poziomami istotności statystycznej (* p<0,05, p<0,01, * p<0,001). Autorzy nie wyznaczyli dla badanych frakcji wartości IC₅₀.
[8]W badaniu porównawczym trzy ekstrakty krwistoborowika (Suillellus rubrosanguineus – SuiEtCap, SuiEtTub i SuiChTub) silniej obniżały aktywność metaboliczną obu linii komórkowych bez istotnego zróżnicowania między nimi, natomiast kontrolna kwercetyna działała wyraźniej na fibroblasty NIH-3T3 niż na komórki MCF-7.
[8]W celu wykrycia obecności alkaloidów przeprowadzono próbę Dragendorffa. Frakcje chloroformowe po rozpuszczeniu w chloroformie wytrząsano z 0,5 M kwasem siarkowym i poddawano reakcji z odczynnikiem w fazie wodnej. Frakcje etanolowe rozpuszczano w eterze z dodatkiem 15% amoniaku, ekstrahowano 0,1 M kwasem solnym i traktowano kilkoma kroplami odczynnika Dragendorffa. Jako kontrole pozytywne posłużyły wyciągi z pokrzyku wilczej jagody (Atropa bella-donna) oraz chinowca (Cinchona succirubra).
[8]Reakcja z odczynnikiem Dragendorffa dała we wszystkich badanych ekstraktach wynik dodatni w postaci pomarańczowoczerwonego osadu. W przypadku frakcji etanolowych goryczaka (TylEtCap i TylEtTub) reakcja była silna (*), natomiast we frakcjach chloroformowych (TylChCap i TylChTub) umiarkowana (). Podobne nasilenie wykazano dla ekstraktów Suillellus rubrosanguineus (SuiEtCap i SuiEtTub – silna, SuiChTub – umiarkowana).
[8]Dodatni wynik próby Dragendorffa wskazuje na jakościową obecność związków o charakterze alkaloidowym w owocnikach goryczaka. W pracy nie prowadzono jednak izolacji ani identyfikacji konkretnych cząsteczek, nie określono ich zawartości ilościowej ani nie powiązano ich bezpośrednio ze spadkiem żywotności komórek w teście MTT.
[8]W dyskusji naukowej autorzy odnieśli się do wcześniejszych doniesień o tylopilanie – polisacharydzie z grupy β-glukanów wyizolowanym z Tylopilus felleus, który w badaniach Grzybka i współpracowników z 1994 r. testowano na komórkach mięsaka Crockera 180-TG w zakresie stężeń 37,5–300 µg/ml.
[8]Autorzy wspomnieli także o innych grzybowych β-glukanach, takich jak lentinan z twardnika japońskiego (Lentinus edodes), sugerując celowość dalszych badań nad oczyszczonymi frakcjami goryczaka w modelach wspomagających terapię nowotworową. Praca miała jednak charakter wstępnych badań laboratoryjnych in vitro i nie obejmowała testów klinicznych ani schematów leczniczych.
[8]Biotop a výskyt
Biotop, oblasť a ročné obdobie
W Czechach gatunek występuje obficie od czerwca do października, na obszarach od nizin po tereny górskie. Rośnie w lasach iglastych i liściastych na podłożu kwaśnym, wykazując stosunkowo dużą odporność na suchszą aurę.
[2]Okazy badane przez zespół Šušaníkovej zebrano 19 czerwca 2016 r. w miejscowości Holubičky na Nizinie Zahorskiej na Słowacji. Grzyby rosły w trawie pod sosnami w lesie iglastym; zbiór przeprowadził Drahomír Ďuriška, a oznaczenia dokonał Ondrej Ďuriška.
[8]Goryczak żółciowy jest szeroko rozprzestrzeniony na półkuli północnej, a na Słowacji należy do pospolitych grzybów leśnych, spotykanych w drzewostanach iglastych.
[8]Potwierdzony zasięg występowania
Wszystkie obszary potwierdzone w zapisanych danych źródłowych.
| Kraj | Regiony i stanowiska | Owocnikowanie | Zdroje |
|---|---|---|---|
| Poľsko | Lasowice pri Miliczi | VI–XI |
|
Zdroje
- src-cms-felleus
- src-eli-protection-2014
- src-eli-trade-2026
- src-sf-felleus
- src-snowarski-felleus
- src-susanikova 2018
- tylopilus_felleus.archived-profile
- tylopilus_felleus.legal-status-verification.20261015